Európsky dom v Spišskej Kapitule

Nikdy nezabudnem ani na matkine obľúbené verše: Kto mečom bojuje, mečom zhynie! a tiež, že Odplatou za hriech je smrť!

Ostatné spomienky na moju matku sa rozplynuli ako hmla.

Ani nie mesiac po otcovom pohrebe ušla.

Nik nevedel kam, len mi po komorníkovi odkázala, že ju nemám hľadať. Vraj odišla za Bohom.

Podľa matkiných inštrukcií mal náš zámok prepadnúť do rúk otcovho brata, dôstojníka z Verony. Správcom nášho majetku sa mal stať na šesť rokov, teda kým nedosiahnem plnoletosť.

Povesť o mojom strýkovi predbehla aj búrkové mračná, čo sa v našom kraji tak často tiahnu oblohou. Ľudia o ňom vraveli ako o krutej, bezcitnej bytosti, viac podobnej démonom ako človeku.

A neklamali.

Strýka som znenávidel.

Do mojej izby nasťahoval svojho syna a mňa nechal spávať v stodole.

Už po mesiaci som ušiel.

Túlal som sa krajom, klopal na dvere kláštorov, no po matke ani stopy.

Keď ma na kraji veľkého jazera našla strýkova banda, bol som už zmierený s tým, že ju nikdy viac neuvidím.

Odviedli ma späť na panstvo.

Strýko zúril.

Pod váhou jeho úderov mi pokožka celkom zmodrala.

Na panstve som mal jediného priateľa; starého leva, ktorého si strýko nechal priviesť z Indie.

Vystavoval ho na obdiv svojim pätolizačom a naivným dámam z okolia.

Hostia si leva poctili posmeškami, niektorí si do leva s obľubou šťuchli palicou.

Starí lev už nemal silu brániť sa. Ležiac pri svojej miske s mäsom trpezlivo znášal nápory úderov a bujaré výbuchy smiechu, až kým nesklopil viečka.

Chodieval som k nemu iba v čase, keď pri ňom nikto nebol.

Rád som sa díval do jeho veľkých, smutných očí a načúval tichému dychčaniu.

Zviera si na mňa časom zvyklo. Pokojne si mnou nechalo pohladiť hrivu, hoci na dotyky iných vždy reagovalo majestátnym revom.

Len jeho smutný pohľad ma dokázal utíšiť, keď strýko sršal hnevom a zdrapil ma pod ruky.

Na sklonku leta som našiel levovu klietku prázdnu.

V tom čase si strýko našiel novú milenku a rozhodol sa uctiť si ju novým kožuchom.

Myslel som na pomstu.

Vždy, keď som vzhliadol jeho začervenanú tvár, z očí mi vyšľahli blesky.

Ani strýko nebol taký slepý, aby si nevšimol, ako ho nenávidím.

A čím zúrivejšie boli moje pohľady, tým podradnejšími úlohami ma poveroval.

Najprv ma nechal pracovať na poli, neskôr kydať hnoj. Vrcholom bolo čistenie žúmp a latrín. O vzdelaní nemohla byť ani reč.

Čítaval som si tajne, v prítmí svojho lôžka v stodole.

Čítať a písať ma naučil ešte môj otec.

Našťastie sa vždy našiel nejaký dobrák, ktorý si ešte pamätal na moju matku a z času na čas mi priniesol sviečky či vypísaný úryvok z Biblie.

Pomaly som sa začal zmierovať s tým, že vyslobodenie nikdy nenájdem.

Počas dlhých nocí som trávil vyčkávanie na príchod svetelných jazdcov myšlienkami o smrti.

Sladký prísľub smrti mi spočíval na jazyku ako med, ale na to, aby som si vzal život sám, som nemal dosť síl.

Čosi ako nádej však vo mne predsa len tlelo a ozývalo sa čoraz hlasnejšie každým snom o slobode.

V jedno ráno panstvo napadol húf dedinčanov, pomáhali im dokonca aj niektorí vojaci zdesení strýkovou krutovládou.

„Dosť bolo šibeníc!“ ozývalo sa nádvorím, a ani zvuk svištiacich šípov strýkových lukostrelcov neprehlušil ten rev.

Povstalci strýka obesili spolu so synom na starom dube pod hradbami, kaštieľ vyrabovali, vypálili a ušli.

Prechádzal som okolo sčernetých stien a premýšľal, ako ďalej.

Z diaľavy ku mne doliehal tichý spev.

Bežal som mu oproti, s pohľadom zaboreným v zemi, aby som  náhodou nezakopol o ktorési z tiel ležiacich na nádvorí, až kým som nenarazil do brucha starca v hnedom habite a pridal som sa k nemu.

Mlčky sme putovali celý týždeň.

Až keď popri nás precválala kráľova trestná výprava, mních po prvý krát prehovoril.

„Úbohí sedliaci, už to majú spočítané.“

Znavene som prikývol.

V kláštore vládlo ticho.

Mnísi sa dorozumievali len pohľadmi a posunkami, nik sa neopovážil narušiť jemný šum vánku prechádzajúceho takmer vyľudnenými chodbami.

Opát ma nechal slúžiť v kuchyni.

Spočiatku som bol rád, že nebudem musieť trpieť hladom, no čím ďalej, tým viac mi každodenné zemiaky a ovsené kaše liezli krkom.

Zdĺhavé chvíle som trávil pozorovaním práce miestneho sochára, ktorý tvoril na dvore kláštora.

Podľa jeho sôch som si zhotovoval náčrty a zdobil si nimi sivé steny svojej cely.

Po dvoch rokoch som sa sochárovi odhodlal prihovoriť.

Sochár nebol členom rádu, len najatý remeselník z neďalekej dediny, kde naňho čakala manželka a päť detí. Tešil ho môj záujem o sochárstvo a potom, čo som mu ukázal svoje kresby, rozhodol sa ísť za opátom.

Potajomky, skrytý za drapériou predo dvermi opátovej  sály, načúval som ich diskusii o mojej budúcnosti.

Otec predstavený spočiatku nesúhlasil s tým, aby ma sochár svoje remeslo naučil. Bál sa, že ma pod jeho vplyvom zláka svetský život.

Sochár ho však napokon dokázal presvedčiť.

Z kuchyne som teda prešiel rovno do sochárovej dielne už na druhý deň.

Vďaka majstrovi som pochopil, že kameň predstavuje jedno z najväčších mystérií.

„V kameňoch je možné nájsť obrysy listov a zvláštnych tvorov, ktoré kráčali ruka v ruke s človekom od čias stvorenia...kameň je podstatou nášho sveta, najdokonalejším dielom Boha...“

Tak krásne vedel rozprávať o kameni, že som si mnohé jeho výroky zapísal a čítaval pred spaním. Najviac sa mi páčil mramor a travertín, lebo som už od malička miloval sneh.

Po roku remeselník dokončil výzdobu kláštora. Pred odchodom z kláštora mi ponúkol, že ma vezme so sebou, lenže mňa časté myšlienky o smrti väčšmi, ako k svetskému životu, viazali k službe Bohu.

Rozhodol som sa vytvoriť dielo, ktoré ľudstvu ostane večne, nie kvôli sláve, len z toho dôvodu, aby som si zaslúžil kráľovstvo nebeské.

Iba vďaka vízii posmrtného šťastia, rozkvitla totiž vo mne chuť žiť.

Sochám som sa zvyčajne venoval od ôsmej rána, až kým sa nad krajinou nerozniesla ozvena polnočných zvonov z dediny.

Čoskoro bola moja snaha odmenená a moje diela sa ocitli na chodbách okolitých chrámov a kláštorov.

V tú noc som pracoval  ešte dlhšie, než zvyčajne.

Zaspal som len čo som vstúpil do svojej cely.

Prebudili ma však výkriky.

Keď som podišiel k oknu, všimol som si, že sa nádvorím preháňajú jazdci.

Do okien hádzali tlejúce fakle a mníchov vychádzajúcich vstupnou bránou, prebodávali ostrým mečov.

Ihneď som zamieril do podzemných katakomb.

Od majstra sochára som vedel, že labyrint podzemných chodieb ústí až v dedine.

Rozhodol som sa vyhľadať svojho majstra.

Obával som sa toho, že so mnou nebude chcieť hovoriť.

Vraj sa mu už, mojou zásluhou, nedarí ako kedysi.

Povedal mi to kupec, ktorý si nedávno prišiel po sochu Krista. Obchodník ma uisťoval, že ľudia chcú vidieť iba moje sochy, majstrove diela vraj ľuďom pripadajú strnulé.

Sochár ma však privítal úsmevom a len, čo som sa mu začal ospravedlňovať, zarazil ma a nakázal manželke, aby priniesla pohostenie.

Rozpovedal som mu o útoku na kláštor, no tváril sa, akoby ho to nezaujímalo.

„Opát zhromažďuje poklady, od bedače pýta cirkevný desiatok. Lupiči vedia, že toho v dedinách veľa nenakradnú, tak radšej rabujú kláštory.“

Prekvapil ma jeho chladný postoj a napriek majstrovým úsmevom som mal pocit, že najlepšie spravím, keď odídem.

Vstal som uprostred hlbokej noci a po dlhých hodinách chôdze, znovu zahalený plášťom tmy, ocitol som sa na prahu travertínových kôp.

Blúdil som od rána do noci, na cestách naprieč nekonečnými lesmi som sa živil korienkami, ovocím i milodarmi od pútnikov, ktorí mi skrížili cestu.

V noci som sa pokúšal zaspať, no sny neprichádzali. Namiesto nich mojou mysľou zmietali spomienky na strýka a na život na panstve blízko Verony.

Často som cítil, ako mnou od zlosti lomcuje horúčka.

Klopal som len na dvere kláštorov, ale všetky už boli bohato vyzdobené a o moje sochy opáti nejavili záujem.

No jeden pútnik mi poradil, aby som šiel do Spišskej Kapituly, kde sa práve rozrastalo cirkevné mestečko.

V Spišskej Kapitule ma privítali vľúdne.

Cenili si, že som prešiel takú diaľku, aby som im ponúkol svoje služby.

Predstavený kláštora ma ubytoval a poveril zhotovením sochy, ktorá by držala stráž nad katedrálou svätého Martina.

Tak dôležitú úlohu som si musel dobre premyslieť.

Deň aj noc som rozmýšľal nad svätcom alebo zvieraťom, ktoré by bolo dosť majestátne na to, aby strážilo Boží príbytok.

Mníšska komunita ku mne začala vzhliadať s nedôverou, a zrejme aj v opátovom srdci začala vzrastať nedôvera.

Denne si ma totiž predvolával a pýtal sa, akú sochu zhotovím.

Trvalo mi takmer mesiac, kým som mu dokázal odpovedať.

Namiesto premýšľania o práci ma totiž zamestnávali mučivé spomienky a hnev rastúci každým novým ránom.

V jednu daždivú, teplú noc sa mi však podarilo vstúpiť do kráľovstva snov. V snách som znovu hladil strýkovho leva, a ako som tak vnáral prsty do jeho jemnej hrivy, cítil som, ako sa vo mne ujíma semienko lásky.

To ráno som vstal svieži, plný chuti do života. Nadnášaný jarným vánkom, vybral som sa k opátovi, aby som mu oznámil, kto bude strážcom chrámu.

Spomenul som si na snehobiely travertín z Južného Tirolska a požiadal opáta, či by ho mohol nechať doviesť.

Opát, na počudovanie, súhlasil.

Vraj mal zjavenie, v ktorom ma obklopil kŕdeľ holubíc.

„Počul som o kráse tvojich sôch, bol by hriech nevyhovieť ti,“ povedal.

Ihneď som začal pracovať na náčrtoch a modeloch sochy leva.

Zviera samotné mi však pripadalo obyčajné.

A katedrála bola príliš pompézna na to, aby sa hrdila iba sochou zvieraťa.

Chcel som, aby socha zanechala v pútnikoch odkaz, či lepšie povedané – prísľub nádeje.

Rozhodol som sa, že bude v labách držať Sväté písmo.

Veď kde inde, než v ňom, odráža sa tak jasne posolstvo Krista?

A tak som sa oddal štúdiu Písma, hľadal verš plný nádeje, ktorý by som do knihy vyryl.

Pozoroval som aj tváre pútnikov, ktorí zavítali do útrob Spišskej Kapituly.

Zväčša sa v nich odrážala únava a bôľ.

Niektorým som sa aj prihovoril.

Utekali pred vojnou, chorobami; iní prichádzali z hladových dolín v zabudnutých kútoch krajiny.

Predsa som však nedokázal prísť na verš, ktorí by ich zmučeným dušiam prinavrátil radosť zo života, až kým ma neoslovil jeden starý muž.

Prosil o pohár vody a kus chleba, a keď som mu priniesol, o čo prosil, rozpovedal mi svoj príbeh.

Prichádzal z malej dedinky na severe.

Býval bohatým, pyšným otcom dvoch dcér, jeho šťastiu, zdalo sa, nič nemohlo brániť.

Na jar však manželka začala vykašliavať krv a čoskoro zákernej chorobe podľahla.

Nedlho po nej zo sveta odišla aj staršia dcéra.

Starec ostal len s jedinou dcérou.

Tá však otehotnela s miestnym zemanom a do otcovho domu si nasťahovala svojho milenca.

Starý muž v tom čase musel odísť na obchodnú cestu.  A keď sa vracal, dcéra zakázala sluhom otvoriť bránu.

Muž ostal stáť pred svojim domom, prosebne vzpínal spojené dlane k nebesiam a modlil sa,  aby anjeli prinavrátili jeho dcére srdce.

Tak prečkal celú noc, až kým sa za včasného rána nerozhodol odísť.

Od toho dňa bezcieľne putuje.

Ako som tak načúval rozprávaniu starca, spomenul som si na slová z epištoly svätého Jána „Boh je láska“.

Odrazu som si uvedomil, že v tých troch slovách tkvie viac nádeje, ako vo všetkých múdrych knihách sveta, a pocítil som vnuknutie vytesať ich do knihy v levových labách.

Travertín dorazil na druhý deň.

Sochu som zhotovil za dva týždne.

Opát bol mojou prácou nadšený.

Mňa ale, viac než pochvalné slová, tešili rozžiarené pohľady pútnikov.

Zdalo sa, akoby z nich pri prehliadke sochy opadala únava a do ich doráňaných duší vnárala sa sila leva.

Pavol Ičo