Legenda: PEKLO
Stála na okraji vysokej skaly, v kútikoch očí sa jej leskli slzy. Na rukách chudých ako prúty mala ťažké okovy. Držali ju dvaja muži s oštepmi. Okrem nich bol pri nej ešte starec. Niečo mrmlal a pozeral sa do neba. Ona mlčala, podlamovali sa jej kolená. Na tvári mala tupý úsmev vyvolaný odvarom z červených muchotrávok. Vedel, že keby len tušila, čo s ňou robia, bránila by sa.
Keď starec stíchol, muži s oštepmi ju postrčili.
Dopadla bez toho, aby vydala čo i len hlásku. Vzápätí začali z jaskýň na svahoch vysokých skál zliezať mohutné postavy v koži z divých svíň, ktoré odvliekli jej skrvavené telo späť do tmavých chodieb svojich príbytkov.
Dedinčania ich volali „démoni“ a jaskyňu, v ktorej žili nazývali „Jaskyňa démonov“.
Každý mesiac im museli priniesť pannu. Ohlodané pozostatky dievčat, až na kosti prstov, z ktorých si démoni vyrábali náhrdelníky, dedinčania vždy našli na úpätí skalného vrchu, a za spevu posvätných piesní ich potom pochovávali na pohrebisku za roklinou.
Raz dávno démonov prinútil hlad vyjsť z jaskyne. Odvtedy dedinčania nevynechali ani jedinú obeť. Dokonca sa im podarilo vyjednať, že ak dedinu niekto napadne, démoni jej prídu na pomoc. A boj sa podľa všetkého blížil.
Hliadky totiž spozorovali v neďalekom lese vojakov.
Boleslav zaťal päste, otcovi venoval nenávistný pohľad a vysadol na koňa. Spomenul si, ako žiadal otca, aby dal znovu žrebovať, keď padol lós na Lenu. On však odmietol. Synovi neustúpil, ani keď mu pripomenul, že si mali s Lenou v lete prisahať vernosť. A čím viac myslel na otcove slová, tým prudšie hnal svojho koňa.
Pri úpätí hory konečne zazrel dvojicu rytierov.
Keď naňho namierili ostrie kopijí, odpásal si meč a hodil im ho k nohám.
Vojaci ho odviedli do tábora.
„Som náčelníkov syn, Boleslav“ povedal, keď už stál pred veliteľom, „Prišiel som žiadať o pomoc pre dedinčanov.“
Veliteľ vrhol na Boleslava podozrievavý pohľad, ale ten na zemi konárom nakreslil plán dediny, naznačil polohy hliadok a rozhovoril sa o Lene.
Vojaci až cítili, ako im vrie krv v žilách, keď opisoval, ako ju zviazanú zhodili zo skaly. Svojho vodcu sami požiadali, aby im dovolil zaútočiť najprv na jaskyňu. Veliteľ súhlasne kývol hlavou.
„V dedine zavediem nový poriadok a nikto už nebude musieť zbytočne trpieť“ prisľúbil.
„Len o jedno ťa prosím“ odvetil na to Boleslav, „Nech tvoji muži vstúpia do dediny až potom, čo dedinčanom vysvetlím, že ich oslobodili od démonov.“
Vodca nemal námietky. Ospravedlnil sa a šiel si odpočinúť do svojho stanu.
Bola už hlboká noc, ale Boleslav nemohol zaspať.
Premýšľal o otcovi. Snažil sa pochopiť, ako môže byť taký slepý. Tvrdí, že obete sú poplatkom za slobodu a pritom nevidí, že sa, spolu s ostatnými, stal otrokom ľudožrútov?! Alebo necháva umierať panny iba preto, aby si udržal svoje postavenie? Ale čo z toho má? Od hrnčiara – cestovateľa, čo ho učil latinčinu, vedel, že inde žijú náčelníci v skvostných príbytkoch, nie v chatrči, ako jeho otec. A tiež vedel, že to, čo platí pre ľud, inde neplatí aj pre náčelníka a jeho rodinu. Boleslavov otec však nechal obetovať aj dcéru vlastného brata, keď ju určil lós...
Zaspal, až keď si v mysli pripravil reč k dedinčanom.
Na svitaní veliteľ vyhlásil útok. Muži najprv veľkým oblúkom obišli dedinu. Z tieňa lesa vyšli až pri jaskyni. Tú nechal veliteľ obkľúčiť a dovnútra poslal päť tuctov svojich najlepších vojakov. Chlapi s krikom vbehli dnu.
Po chvíli z jaskyne začali stúpať mračná dymu a zo sivej clony vyšiel necelý tucet mužov. Boleslav žiaril radosťou. Myslel si, že dedinu zbavil kliatby.
Armáda, až na jazdcov, ktorí ostali pri koňoch, pokračovala k hliadkam dedinčanov pešo, aby vyvolala čo najmenej pozornosti.
Hliadky boli roztrúsené na vrchoch kopcov. Vojaci sa k nim ticho zakrádali a útočili od chrbta. Pri zničení poslednej a najpočetnejšej stráže, požiadal veliteľ Boleslava o pomoc.
Mal odlákať jej pozornosť, zatiaľ čo ju vojaci obkľúčia. Keď dedinčania zahliadli Boleslava, mysleli si, že ho poslali, aby niekoho z nich vystriedal. Dvaja mu išli na proti.
Len čo vyšli zo zákopov, skolili ich šípi. Zvyšných pobili meče vojakov, ktorí sa odrazu vynorili zo všetkých strán.
Boleslav sa už necítil ako ráno pri jaskyni. Žiaľ mu zovrel hrdlo pri pohľade na mŕtvych priateľov.
„Spravil som to aj pre vaše dcéry“ šeptal, keď opúšťal ich telá.
Ešte, než sa slnko dotklo korún stromov, boli vojaci v dedine. Na jej prahu veliteľ prikázal šiestim mužom, aby tam ostali s Boleslavom a zabili ho, ak sa nevráti.
Zvyšok armády, spolu s veliteľom, vtrhol do dediny.
Po chvíli sa ozval vresk, dupot a svišťanie šípov.
Keď hluk ustal, vojaci aj s Boleslavom vošli do dediny.
Strechy chatŕč hltali plamene, mladé ženy sa vojaci snažili udržať váhou svojich tiel na zemi.
Zdalo sa, že okrem nich ušetrili iba tie najmenšie deti, čo špinavé od zakrvavenej hliny a takmer neviditeľné v závojoch čierneho dymu, kľačali pri telách svojich matiek.
Boleslav sa rozbehol k rodnej chalupe. Pred jej vrátami našiel starca. Tvár mal doráňanú, no spoznal ho podľa mohutných, zjazvených rúk a sivomodrých očí.
„Otec...“ vydralo sa mu horko z úst.
Keď sa obzrel, uvidel kapitána. Rozbehol sa proti nemu so zaťatými päsťami, ale veliteľova osobná stráž ho údermi do brucha zvalila na kolená.
„Vrahovia!“ rozkričal sa Boleslav, len čo nabral dych.
„Veď ty si nás sem poslal!“ odvetil veliteľ a k Boleslavovým nohám hodil nôž so slovami: „Ak máš v sebe kúsok hrdosti, vezmeš si život.“
Potom zavelil na ústup.
Vojsko so spevom odpochodovalo naspäť do hôr.
Boleslav vzal nôž a priložil si ho k hrudi. Zatlačil ním, no len čo zacítil, ako ostrie narazilo o kosť, roztvoril dlaň.
Keď mu nôž vypadol z ruky, vstal, prešiel na kraj dediny a zmizol v lesoch.
***
Postupom času v Boleslavovej mysli utíchli výkriky, aj detský plač, čo ho prenasledoval od odchodu z dediny. Niekedy sa mu síce zdalo, že zahliadol spútanú Lenu, zjazveného otca alebo dieťa v špinavej, zakrvavenej košeli. Každým dňom však cítil, ako sa v jeho srdci rozrastá pokoj. Nachádzal ho na nekonečných prechádzkach či pri hľadaní korienkov, dokonca aj keď sa triasol zimou vo svojej jaskyni neďaleko jaskyne démonov.
A kdekoľvek sa obzrel, videl dokonalé dielo bohov.
V jeden upršaný, jesenný večer sedel v jaskyni a ohrieval sa pri ohni.
Keď k nemu doľahli tri mužské hlasy, porozhliadol sa po úkryte. No než sa stihol skryť, muži vstúpili.
Najprv sa striasli pri pohľade na jeho vetché, kostnaté telo. Vzápätí však úctivo pozdravili.
„Svätče, nájde sa tu miesto pre troch pútnikov?“ spýtal sa ho jeden z nich.
„Nie som svätec, ale pokojne sa ohrejte pri ohni.“
„Ak nie si svätec, kto si?“
Boleslav mlčal, avšak muž nedokázal držať svoje ústa zavreté:
„My sme z Drvníka. Kedysi to bola osada. Pred rokmi nás prepadlo kráľove vojsko, iba nám sa podarilo ujsť.“
Po týchto slovách sa neznámy na chvíľu odmlčal, akoby chcel počkať, či k tomu Boleslav niečo nedodá.
Lenže on nepovedal nič.
„Kráľ káže veriť iba v jedného boha,“ pokračoval muž, „platiť dane a zberba, s ktorou prišiel, zabíja iba pre potešenie.“
„Veru!“ prisvedčil jeho spoločník, „Za starých časov sme vždy na prvý deň pribúdajúceho mesiaca obetovali pannu a bol pokoj... Teraz si už nikto nemôže byť istý svojim životom!“
Boleslav znervóznel. Vstal, aby prešiel do kúta, kde si chcel ľahnúť.
Jeden z mužov ho však chytil za rameno, povedal: „Už viem, koho mi pripomínaš“ a dôkladne si prezrel jeho tvár.
„Nevyzerá ako náčelníkov syn?“ spýtal sa svojich druhov, pričom natočil Boleslavovu zarastenú tvár k ohňu.
Všetci súhlasne kývli hlavou. Vraj teraz, keď ho vidia vo svetle, o tom niet pochýb.
„Tak kto si?“
Neodpovedal. Po lícach mu začali skĺzať slzy.
„Tak predsa, je to on!“ vykríkol muž a vrazil mu dýku do brucha, „Kde si bol, keď prepadli dedinu?!“
„Zradca!“ ozvalo sa za ním.
Boleslav pocítil dve bodnutia do chrbta.
Do úst sa mu nahrnula krv, aj hlasy mužov počul stále tichšie.
Zvalil sa na zem a plazil k stene jaskyne.
Potom, čo opäť zacítil ako mu vchádza ostrie pod kožu, privrel oči.
Pavol Ičo
