Svätec Slavomír
Slavomír sa narodil v rodine lovca. Jeho otca spočiatku veľmi tešil synov príchod na svet, veril, že bude pokračovať v rodinnej tradícii.
Lenže chlapec nenávidel vraždenie.
Keď spolu poľovali a zjavilo sa zviera, vždy vykríkol, aby mu zachránil život.
Celé dni otec premýšľal nad tým či je Slavomír naozaj jeho syn a od chlapcových deviatich rokov radšej lovil iba sám.
Slavomír si myslel, že ho otec nenávidí, hoci ho matka presviedčala o opaku.
Hry s rovesníkmi ho nezaujímali, oveľa radšej sa prechádzal po lesoch - a tých sa ľudia z osady báli. Povrávalo sa, že v lesoch žijú iba blázni, svätci a jasnovidci. A všetci poznali príbehy o zúrivých vlkoch a diviakoch, či o neviditeľných jedovatých výparoch stúpajúcich z vyvierajúcich vôd travertínových jazierok lemujúcich okraje lesa.
Vždy keď sa otec dozvedel, že šiel do lesa, syna zbil. Dúfal, že tak mladého odnaučí chodievať na miesta, kde je toľko nebezpečenstva.
No chlapca lákali lesy o to viac.
V jeden letný deň sa Slavomír zamieril do najväčšej hory. Vystúpil až na jej vrch a pokračoval ďalej. Keď už bol na úpätí druhej hory, doľahlo k nemu prudké dychčanie. Obzrel sa a uvidel troch vlkov. Chcel ujsť, avšak telo mu zmeravelo. Vlci hľadeli priamo na neho a roztvárali papule. Pri pohľade na ich tesáky sa začal triasť.
Odrazu ticho narušil dupot.
Z krovín vybehlo stádo jeleňov a vlci sa rozutekali.
Ale chlapec sa ani nepohol.
Až keď sa jedno jelenie mláďa obzrelo smerom k nemu, spojil vztýčené dlane, uklonil sa a bežal späť do dediny.
Vrátil sa po zotmení. Otec ho privítal s červenou tvárou a zaťatými päsťami. Pri pohľade na jeho smutné oči upäté k zemi však napokon chlapca iba pohladil po vlasoch a zašiel do chalupy. Potom k mládencovi pristúpila matka.
„To už nikdy nerob! Kam si chcel ísť?!“ vyčítala mu. Syn mlčal. Ani sa jej nepozrel do tváre.
„A teraz choď do postele!“ prikázala.
Slavomír zaspal iba krátko pred svitaním. Celú noc totiž premýšľal o chuti blízkej smrti.
Ráno počkal, kým otec odišiel na lov a matka na pole. No namiesto toho, aby strážil dom, ako mu prikázali rodičia, odišiel do lesa.
Pri potoku pod lesom zbadal jelenie mláďa. Keď ho mláďa uvidelo, nerozbehlo sa do tieňa stromov, ale ostalo stáť s pohľadom upretým na chlapca. Ten zopol dlane, vztýčil ich smerom k mláďaťu a uklonil sa. Mláďa vzápätí zmizlo v tôni lesa.
Ďalší deň stretol mláďa znovu, tentoraz ho už zviera sprevádzalo od potoka až po úpätie hory.
Chlapec chodil do lesa, navzdory zákazu rodičov, každý deň. A každý deň ho mláďa sprevádzalo o kus ďalej.
Spočiatku medzi sebou udržiavali vzdialenosť niekoľkých krokov, tá sa však rokmi skracovala.
Spoločne prenasledovali lovcov, aby Slavomír mohol zničiť ich pasce a tajné úkryty. Inokedy sa venovali hre – chlapec sa rozbehol, jeleň chvíľu počkal a potom sa hnal za ním.
Slavomír sa zvieraťu zveroval so všetkým, čo ho trápilo. Netušil, či mu zviera rozumie, ale vždy keď rozprával, pozorne naňho hľadelo.
Rozprával mu aj o dievčati, ktorej meno nepoznal. Do dediny prišlo len nedávno spolu so svojim otcom, hrnčiarom. Bolo stále pri otcovi a svoju krásnu tvár často skláňalo k zemi. O matku vraj prišlo, keď jej osadu prepadli.
Nasledujúci týždeň Slavomír do lesa neprišiel.
Hory sa mu zdali ničotné v porovnaní s krásou neznámej.
Obraz jej tváre ho prenasledoval dňom i nocou, na priateľa z lesa myslel stále menej.
Keď prišla jar a ocitol sa na prahu šestnásteho roku života, starešina oznámil jeho otcovi, že Slavomír musí podstúpiť skúšku dospelosti. Tá spočívala v ulovení zvieraťa. Avšak iba málokomu sa podarilo prejsť skúškou na prvý raz.
Chlapec spočiatku váhal. Lov sa mu hnusil a nemal v ňom skúsenosti.
No len čo si uvedomil, že keby bol úspešný, mohol by dievča zaujať, odišiel do lesa vyzbrojený nožom a oštepom.
Cestou sa snažil rozpamätať na otcove lovecké taktiky.
Ukryl sa v kroví blízko bukového lesa a čakal. Keď prišli diviaky, natoľko ich zaujali bukvice, že si ani nevšimli chlapca, ktorý sa za nimi zakrádal. Vyhliadol si najmohutnejšieho samca a hodil oštep. Netrafil. Stádo sa rozbehlo smerom k nemu. Neostávalo mu, než vyliezť na najbližší strom a počkať, kým pod ním prehrmí.
Keď zver odišla, zistil, že oštep je rozdupaný. Naostril ešte niekoľko palíc a prešiel k miestu, ktoré vyhľadávali vlci. Tam vyliezol na strom a čakal. Svorka prišla až na druhý deň ráno, ale chlapec bol čulý, pretože celú noc tvrdo spal v korune stromu. Vlci však boli unavení.
Len čo prišli, zaspali.
Slavomír zamieril a plnou silou hodil palicu. Tá sa šuchla sa o lístie stromu, ktoré ju spomalilo, a dopadla na krok od cieľa.
Vlci sa bleskovo pozviechali a ušli.
Chlapec si zavrel oči, tvár zakryl dlaňami. Mal chuť vrátiť sa domov, no len kým nepomyslel na sklamanie v otcových očiach. Ale najviac sa bál toho, že o ňu príde. Mučilo ho pomyslenie na to, že keď sa vráti s prázdnymi rukami, vydá sa za iného.
Napadol mu iba jediný spôsob, ako by mohol byť na love úspešný.
Odišiel do lesa, kde našiel priehlbinu pod kopou zeminy, z ktorej trčali korene zahnívajúceho dubu. Do jamy umiestnil naostrené palice a zakryl ich lístím.
Potom zišiel k potoku. Napájal sa tam jeleň, ktorý spozornel len čo začul ľudské kroky.
Slavomír ho pozdravil so zopätými dlaňami a vzápätí sa rozbehol do lesa. Jeho starý priateľ chvíľu počkal a rozohnal za ním.
Chlapec sa schoval pod spleťou koreňov, ktoré vytŕčali z kopy hliny. Jeleň šiel po jeho stopách, preskočil ponad neho a dopadol na zaostrených paliciach.
Tie ním hladko prekĺzli, prebodli žalúdok a pľúca.
Zviera chrčalo a snažilo sa pozdvihnúť zrak k oblohe.
Po chvíli stíchlo.
Slavomír podišiel k mŕtvole. Jej oči sa leskli slzami akoby boli živé.
Pokúsil sa zdvihnúť telo, ale bolo príliš ťažké. Rozhodol sa zájsť po pomoc.
Kráčal najrýchlejšie ako vládal. Vôkol neho šumelo lístie a praskali vetvy. Občas znel praskot tak silno, že radšej zastal a pokračoval, až keď sa dôkladne porozhliadol. V čierňave, ktorá podobná pavučine obopínala stromy v hlbinách lesa, videl matné obrysy ľudských postáv.
Kričal na ne, ale neodpovedali.
Len čo prišiel do osady, šiel za otcom, aby mu povedal o svojom úlovku.
Otcova rozžiarená tvár naplnila Slavomírove srdce radosťou.
Synovi prikázal, nech naňho počká a odišiel. Vrátil sa s dvoma chlapmi.
Cestou k priehlbine im Slavomír opisoval jeleňa ako zviera s najväčšími parohami, aké kedy videli.
Keď konečne dorazili na miesto, našli iba naostrené palice zaliate krvou, kúsky mäsa, zopár kostí a zvyšky srsti roztrúsené po okolí.
„Museli tu byť vlci“ precedil Slavomír.
„Len sa priznaj, že si žiadneho jeleňa nechytil, len si tu rozhádzal zvyšky zo zabíjačky!“ smial sa jeden z chlapov.
„Chceš povedať, že môj syn je klamár?!“ oboril sa na neho chlapcov otec.
„Aj keby hovoril pravdu a naozaj jeleňa ulovil, už po ňom neostalo takmer nič“ odvetil druhý muž, načo obaja chlapi zamierili do dediny.
Slavomírov otec podišiel k synovi a s úsmevom na tvári ho pohladil po vlasoch.
Potom sa spoločne vrátili domov.
Pre chlapca nastala nekonečná noc.
Len čo privrel viečka, stál pred krvácajúcim jeleňom. Ten naňho uprene hľadel a pokúšal sa roztvoriť papuľu, akoby chcel niečo povedať.
Slavomír náhle precitol. Rozhodol sa odísť.
Keď vystúpil na vrch hory, lúče vychádzajúceho slnka mu odhalili cestu.
Kráčal ňou ďalej, pomalým rozvážnym krokom, až kým nedošiel k Dreveníku, kde sa v jednej z tunajších jaskýň oddal hľadaniu pokoja.
Pavol Ičo
