Legenda o vínnej ceste Via Regia
Sudy s vínom som naložil v Serednom.
Majster ma varoval, nech idem opatrne. Vraj by bola škoda, keby som zničil čo i len jediný zo súdkov.
„Toho roku sa viniču mimoriadne darilo. V Spišskej Kapitule budú nadšení!“ dušoval sa.
A tak som si, chvíľu na to, čo som opustil vinohrad, načal jeden súdok, aby som na vlastnej koži okúsil, či mal majster pravdu.
S potešením som zistil, že neklamal.Víno malo kvetinkovo-ovocný buket a rozplývalo sa na jazyku ako ten najjemnejší lúčny med. Spočiatku na mňa pôsobilo osviežujúco, lenže postupne sa spolu s plnými dúškami prihnala aj únava.
Odpočinul som si u brata v Užhorode.
Po krátkom spánku sme si vypili a diskutovali až do neskorej noci.
Vstal som na druhý deň okolo obeda, s príšernou bolesťou hlavy.
Čakalo ma ešte mnoho kilometrov, opustil som teda svojho spiaceho brata a nasadol do voza.
Od ostrého slnka sa mi privierali oči a ľahký vánok ma napokon ukolísal k spánku.
Odrazu som bol ľahký ako pierko, vznášal som sa nad poliami a dlaňami hladil košaté konáre stromov.
Neďaleko Michaloviec ma však prebudili vzlyky.
Pohľad mi utkvel na tvári neznámeho mládenca, len čo som rozlepil viečka.
Sedel pri kraji cesty a plakal.
Nemal som srdce nechať ho napospas smútku.
Mladý muž spočiatku nebol zhovorčivý, no onedlho sa rozrečnil a vyjavil mi celý svoj životný príbeh.
O matku prišiel ako dieťa a tak mu už od najrannejších čias chýbala citlivá ženská ruka. Otec ho vychovával bitkami a ako desaťročného ho odviedol k stolárskemu majstrovi, kde sa vyučil remeslu.
Chlapec sa chválil, čo všetko dokáže vykúzliť z dreva, pravé šťastie mu ale, podľa jeho slov, priniesla až istá plavovlasá deva.
Panenka mu popod fúz celé mesiace prevlačovala medové špagáty, a chlapec sa počal strojiť na svadbu. Dňom i nocou potuloval sa ako v driemotách, líhal s obrazom jej tváre pred očami, a pri svitaní opájal sa kvetinovou vôňou jej tela.
Ale sen zhorel v plameňoch zrady a ostali len mučivé spomienky...
„Napi sa priateľu z tej čaše vína, hneď bolesť opustí ťa, i žena líná!“ zanôtil som mu, tak ako som si to pamätal z rozprávania obchodníka s bavlnou.
V tej chvíli mi nenapadlo nič lepšie, než podarovať zúfalcovi súdok vína.
Chudák, bol taký skormútený, že ani nepoďakoval, ba tváril sa, akoby ani nevnímal, že mu k nohám skladám ťažký náklad.
I šiel som teda ďalej, až do Košíc, cestou premýšľal o pominuteľnosti života, no pri každom dúšku lahodného vína som cítil ako môjho ducha uchvacuje žiara, tá neznáma sila, čo hýbe svetom a pomáha všetkým bytostiam rodiť sa stále znova a znova...
Košice boli v pohybe.
Ľudia sa náhlili ulicami, iba žobráci pôsobili pokojne.
Kde – tu bolo počuť slovo „vojna“ a v tvárach miestnych odrážal sa strach.
Snažil som sa teda opustiť mesto čo najskôr.
Ešte hodnú chvíľu som však cítil mrazivý dotyk vystrašených pohľadov.
Už onedlho mi bolo jasné, prečo vládne Košiciam taký zmätok.
Bol som ešte ďaleko od Prešova, ale jasne som videl, ako mesto hltajú plamene.
Povetrím sa ozývala streľba a ozvena výkrikov.
Kone nechceli ísť ďalej, darmo som ich poháňal.
Vybral som teda z kapsy za hrsť cukru a onedlho pokračoval v ceste.
Keď sa mi už pred očami mihali hradby Prešova, zastavila ma trojica vojakov.
„Čo veziete?“
„Víno“ odsekol som.
Na tvárach vojakov sa zjavil úškrn.
„Kam s tým idete?“
„Do Spišskej Kapituly.“
„Ochránime vás, za pár súdkov...“ navrhol vojak v brnení, zrejme ich vodca.
„Ale netreba, ja si aj sám pomôžem“ odvetil som, „veď ako sa píše: „Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže!“
Rytier očervenel.
„Žartuješ! Mohli by sme ťa zabiť a všetko si vziať. Zosadni a poď s nami.“
Pochopil som, že nemám na výber a pospolu s ozbrojenou trojicou som sa vydal popod hradby mesta.
Lomcoval mnou hnev, hnal som sa ako víchor, takže vojakom ledva stačil dych.
Pár metrov od hradieb ma pripravili takmer o polovicu nákladu a donútili ma, aby som im za to ešte aj poďakoval.
S tichými nadávkami som pokračoval v ceste a snažil sa vychutnať si posledné lúče zapadajúceho slnka.
S pohárom vínka v ruke ma zanedlho prešla aj zlá nálada a pri pohľade na červenú žiaru, ktorá zaplavila nebo, sa mi začali vynárať myšlienky na moje staré, dávno stratené lásky...
Z nostalgie ma vytrhol až pohľad na ozbrojených mužov, ktorí mi znenazdajky skrížili cestu.
Boli otrhaní, zodratí, v očiach im blčali plamene.
Pochopil som, že títo nebudú vojaci.
Na moje počudovanie však na ich čele stál akýsi kučeravý, dobre oblečený a starostlivo upravený mládenec.
Potom, čo muži schytili konské popruhy, bol to práve on, kto prehovoril.
„Dovoľte, aby som sa predstavil, som barón Hablovský. Nebudeme vás zdržiavať, ale voz aj s nákladom by nám takpovediac padol vhod.“
Zoskočil som z voza, prsty pevne zovrel v päsť.
„Aký barón!“ vyštekol som, „obyčajný zlodej! No len si ber, vezmi si všetko! Veď v tejto krajine kradne každý! Prečo ma rovno nezabiješ, barón, vari sa bojíš?“
„Násilie, to nie je môj štýl. Myslím si, že aj lúpež mala by sa stať predmetom dohody,“ odvetil, „ale pozri na nás, z čoho máme žiť? O otcove majetky ma pripravil kráľ, nemám sa kam vrátiť. Títo odvážni muži putujú so mnou, aspoň im sa musím nejako odvďačiť!“
Ťažko si vydýchol a vzápätí pokračoval:
„Počuj, daj mi z toho vína, čo nesieš a môžeš ísť!“
Vedel totiž, že nesiem víno, pretože zatiaľ čo rečnil, zberba prezrela môj náklad.
Už si dokonca aj stihli jeden súdok otvoriť.
No aspoňže si vínko pochvaľovali.
Mlčky som súhlasil s barónovým návrhom a nečinne pozoroval, ako mi celý náklad mizne pred očami.
Nechali mi jediný sud...
Do Spišskej Kapituly som dorazil za hlbokej noci.
Brechot psov však čoskoro prebudil azda všetkých obyvateľov mestečka.
Prepoštov komorník už stál pred vchodom paláca a z očí mu šľahali blesky.
„Kde toľko trčíš? Mal si tu byť už včera!“
Pri súdku vína, z ktorého som popíjal počas celej cesty, som mu teda rozpovedal svoj strastiplný príbeh a odovzdal ten posledný sud, ktorý mi barón veľkodušne nechal.
Vstal som už za svitania a zamieril naspäť do Seredného.
Cestou som si spomenul, že som za súdok zabudol pýtať peniaze.
Pri Prešove, ani inde, ma už nik nezastavil.
Náklad bol fuč, kone uťahané a na môj prázdny voz sa sotvakto vôbec pozrel.
Ďaleko za Košicami som zahliadol v poli pri kraji cesty smutného mládenca s akousi plavovláskou.
Zjavne im bolo veselo, dokonca ku mne po chvíli doľahol ich spev.
No mne do spevu akosi nebolo.
Radšej som premýšľal o čo najšetrnejšom spôsobe, akým oboznámim svojho majstra so skutočnosťou, že mu v kapse nenesiem ani deravý groš.
Pavol Ičo
Náhľad fotografií zo zložky Via Regia
